Ernst Julius Röhm
| Ernst Julius Röhm | |
 nemecký nacistický politik, vodca oddielov SA | |
| Narodenie | 28. november 1887 Mníchov, Nemecká ríša |
|---|---|
| Úmrtie | 2. júl 1934 (46 rokov) Mníchov, Tretia ríša |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Ernst Julius Röhm |
Ernst Julius Röhm (* 28. november 1887, Mníchov, Nemecká ríša – † 2. júl 1934, Mníchov, Tretia ríša) bol nemecký dôstojník, veliteľ a spoluzakladateľ nacistických polovojenských oddielov Sturmabteilung (SA), nazývaných tiež hnedé košele, ktoré pomocou politického a fyzického teroru pomohli Hitlerovi získať moc. Spočiatku bol Hitlerov blízky spolupracovník. Po tom čo sa nacisti v roku 1933 v Nemecku dostali k moci začal byť pre Hitlera nepohodlný. Keď si nacisti začala upevňovať moc v oficiálnych štátnych štruktúrach začali napätie medzi Hitlerom a Röhmom narastať. Počas roku 1933 sa Röhm pokúšal získať viac moci pre SA, čo nemecká armáda považovala za rastúcu hrozbu pre svoje postavenie. Hitler videl Röhma ako potenciálneho rivala a rozhodol sa ho zlikvidovať. Röhma popravili SS v roku 1934 počas Noci dlhých nožov.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť a raná kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Ernst Röhm sa narodil v roku 1887 v Mníchove v Bavorsku v Nemeckej ríši ako najmladšie z troch detí (mal sestru Emilie a brata Júliusa). Jeho otec Julius Rohm bol železničný úradník.
V roku 1906 vstúpil Röhm do 10. bavorskej pešej divízie (Königlich Bayerisches 10. Infanterie-Regiment „König Ludwig“) v Ingolstadte ako kadet, hoci jeho rodina nemala žiadnu vojenskú tradíciu. 12. marca 1908 získal hodnosť poručíka.
Zúčastnil sa bojov prvej svetovej vojny. Počas bojov v Lotrinsku v Chanotskom lese bol ťažko zranený do tváre. Výrazné jazvy na tvári mu zostali po zvyšok života. V apríli 1915 bol povýšený na nadporučíka (Oberleutnant). Počas útoku na opevnenie v Thiaumont pri Verdune, 23. júna 1916, utrpel vážne zranenie hrudníka a zvyšok vojny strávil vo Francúzsku a Rumunsku ako štábny dôstojník. Pred zranením vo Verdune mu bol udelený Železný kríž I. triedy a v apríli 1917 bol povýšený na kapitána (Hauptmann).
Medzi svojimi kamarátmi bol Röhm považovaný za „fanatického, jednoducho zmýšľajúceho šmejda“, ktorý často prejavoval pohŕdanie nebezpečenstvom.[1] Röhm vo svojich memoároch uviedol, že počas jesene 1918 sa nakazil španielskou chrípkou.
Povojnové obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]Po prímerí z 11. novembra 1918, ktoré ukončilo vojnu, Röhm pokračoval vo svojej vojenskej kariére ako kapitán v Reichswehru. Bol jedným z vedúcich členov Bayerisches Freikorps für den Grenzschutz Ost („Bavorský slobodný zbor pre pohraničnú hliadku na východe“) pod vedením Franza Rittera von Eppa, sformovaného v Ohrdrufe v apríli 1919, ktorý v máji 1919 porazil boľševické sily Mníchovskej sovietskej republiky. V roku 1919 vstúpil do Nemeckej robotníckej strany (Deutsche Arbeiterpartei, DAP), z ktorej sa nasledujúci rok stala Národnosocialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP). Krátko nato sa stretol s Adolfom Hitlerom a stali sa z nich politickí spojenci a blízki priatelia.[2] Na začiatku 20. rokov zostal Röhm dôležitým sprostredkovateľom medzi nemeckými pravicovými polovojenskými organizáciami a Reichswehrom. Okrem toho Röhm, presvedčil svojho bývalého armádneho veliteľa Franza Rittera von Eppa, aby sa pridal k nacistom, čo bol dôležitý krok, pretože Epp pomohol získať šesťdesiattisíc mariek potrebných na nákup nacistického periodika Völkischer Beobachter.
Začiatkom septembra 1923, keď nacistická strana usporiadala v Norimbergu oslavu „Nemeckého dňa“, Röhm, pomohol spojiť približne 100 000 účastníkov z pravicových militantných skupín, združení veteránov a iných polovojenských formácií, medzi ktoré patril aj Bund, Oberland, Reichskriegsflagge, SA a Kampfbund. Všetky tieto organizácie sa politicky podriadili Hitlerovi. 26. septembra 1923 Röhm odišiel z Reichswehru.
V novembri 1923 viedol Röhm milíciu Reichskriegsflagge počas mníchovského pivničného puču. S približne 2 000 mužmi polovojenských jednotiek obsadil budovu ministerstva vojny v Mníchove a zabarikádoval sa vo vnútri. V následnom kroku čakal na príchod Hitlera, Hermanna Göringa a generála Ericha Ludendorffa, ktorí viedli sprievod podporovateľov so vztýčenými transparentmi. Po zásahu štátnej polície, ktorá použila proti nacistom zbrane sa pochod rozpadol a puč bol neúspešný.
Po neúspešnom puči boli vo februári 1924 Röhm, Hitler, generál Ludendorff, podplukovník Hermann Kriebel a šesť ďalších súdení za vlastizradu. Röhm bol uznaný vinným a odsúdený na pätnásť mesiacov väzenia, ale výkon trestu bol podmienečne odložený a odsúdený na podmienečný trest. Hitler bol uznaný vinným a odsúdený na päť rokov väzenia, ale vo väznici v Landsbergu si odsedel iba deväť mesiacov.
Už v apríli 1924 sa Röhm stal poslancom Reichstagu. Kým bol Hitler vo väzení, Röhm pomohol vytvoriť legálnu alternatívu k vtedy zakázanému Sturmabteilung (SA), ktorá sa nazýval Frontbann. Hitler plne nepodporoval Röhmove ambiciózne plány s touto organizáciou. Bol nedôverčivý k týmto polovojenským organizáciám, pretože konkurenčné skupiny ako Bund Wiking, Bund Bayern und Reich a Blücherbund rozdrobovali sily krajnej pravice. Zároveň bolo jasné, že tieto polovojenské skupiny musia existovať iba v ilegalite, pokiaľ polícia a Reichswehr zostanú verné Weimarskej vláde. Keď v apríli 1925 Hitler a Ludendorff nesúhlasili s návrhmi Röhma na začlenenie 30 000 členov organizácie Frontbann do SA, odstúpil 1. mája 1925 zo všetkých funkcií v týchto politických zoskupeniach a polovojenských brigádach.
V roku 1928 prijal miesto v Bolívii ako poradca bolívijskej armády, kde mu bola udelená hodnosť podplukovníka. Na jeseň roku 1930 ho kontaktoval Hitler so žiadosťou o jeho návrat do Nemecka, ktorej napokon vyhovel.
Vzostup a pád
[upraviť | upraviť zdroj]5. januára 1931 sa stal veliteľom SA (Oberster SA-Führer). Do vedenia SA vymenoval niekoľkých blízkych priateľov. Zároveň realizoval organizačné zmeny. Oddiely SA boli predtým podriadené vedeniu nacistickej strany každého Gau. Röhm založil nové formácie Gruppe, ktoré nepodliehali regionálnemu dohľadu nacistickej strany. Každá Gruppe operovala vo viacerých regiónoch a velil jej SA-Gruppenführer, ktorý sa zodpovedal iba Röhmovi alebo Hitlerovi.
Oddiely SA, alebo hnedé košele, ako boli prezývaní sa často účastnili štrajkov a iných pracovných sporov. Často sa postavili na stranu robotníkov, útočili na štrajkoboričov a podporovali demonštrácie. Zastrašovanie SA prispelo k vzostupu nacistov a násilnému potlačeniu súperiacich strán počas volebných kampaní. Röhm získal povesť pouličného násilníka a pijana. Prekážkou boli aj špekulácie o jeho homosexuálnej orientácií, rovnako ako pri ďalších vodcoch SA, ako bol napríklad jeho zástupca Edmund Heines. Informácie o jeho sexuálnej orientácii napr. v júni 1931 zverejnili sociálnodemokratické noviny Münchener Post. Neskôr pokračovali aj po zverejnení niektorých jeho súkromných listov. Hitler si bol vedomý Röhmovej homosexuality. Röhm bol jedným z mála, ktorí mohli Hitlerovi tykať a bol jediným nacistickým vodcom, ktorý sa odvážil oslovovať Hitlera krstným menom Adolf alebo prezývkou „Adi“, a nie „mein Führer“ (môj Vodca).[3] Ich úzke vzťahy viedli k fámam, že samotný Hitler bol homosexuál. Na rozdiel od mnohých iných nacistov sa Röhm nikdy nestal Hitlerovym nekritickým obdivovateľom.
Okrem toho, že bol homosexuál, čo Hitler toleroval, bol Röhm tiež známy tým, že bol dobrým organizátorom, silným vodcom a mal brutálne, bezškrupulózne spôsoby. To dobre slúžilo Hitlerovi politicky, predtým ako v roku 1933 nacisti získali v Nemecku moc.
V roku 1934 začal Hitler plánovať zníženie počtu členov organizácie Sturmabteilung, proti čomu sa Röhm najskrôr postavil a neskôr ponúkol aby bola časť SA inkorporovaná do armádnych štruktúr. 11. apríla 1934 sa Hitler stretol so špičkami nemeckej armády na krížniku Deutschland. V tom čase už vedel, že prezident Paul von Hindenburg pravdepodobne zomrie do konca roka. Hitler informoval armádnych predstaviteľov o Hindenburgovom zhoršujúcom sa zdraví a navrhol, aby ho Reichswehr podporil ako Hindenburgovho nástupcu. Výmenou ponúkol potlačenie SA a Röhmových ambícií, ako aj záruku, že Reichswehr bude jedinou vojenskou silou Nemecka. Podľa niektorých názorov tiež prisľúbil budúce rozšírenie armády a námorníctva.
V júni 1934, v rámci príprav na akciu známu ako Noc dlhých nožov, Heinrich Himmler aj Reinhard Heydrich, zhromaždili dokumentáciu vyfabrikovaných dôkazov, ktoré naznačovali, že Röhm dostal 12 miliónov ríšskych mariek od francúzskej vlády na zvrhnutie Hitlera. 24. júna 1934 boli tieto sfalšované dôkazy predstavené vedúcim predstaviteľom SS. Göring, Himmler, Heydrich a Lutze na Hitlerov pokyn zostavili zoznamy ľudí z SA ale mimo neho, ktorí mali byť počas pripravenej akcie zlikvidovaní. Jedným z mužov, ktorých Göring naverboval, aby mu pomohli, bol Willi Lehmann, predstaviteľ gestapa a špión NKVD. Generál Werner von Fritsch uviedol 25. júna Reichswehr do najvyššieho stupňa pohotovosti. 27. júna sa Hitler rozhodol zabezpečiť spoluprácu armády. Generáli Werner von Blomberg a Walther von Reichenau, spojka armády so stranou, zabezpečili vylúčenie Röhma z Nemeckej dôstojníckej ligy. 28. júna odišiel Hitler do Essenu na svadobnú oslavu a recepciu Josefa Terbovena; odtiaľ zavolal Röhmovmu adjutantovi v Bad Wiessee a nariadil vodcom SA, aby sa s ním stretli 30. júna o 11:00. 29. júna sa objavil vo Völkischer Beobachter článok von Blomberga, o tom že Reichswehr podporuje Hitlera.
30. júna 1934 Hitler s veľkou skupinou členov SS a regulérnej polície odleteli do Mníchova. Medzi 6:00 a 07:00 dorazili do hotela Hanselbauer v Bad Wiessee, kde bol ubytovaný Röhm a jeho spolupracovníci. Vedenie SA, ešte v posteli, bolo zaskočené. Príslušníci SS vtrhli do hotela a Hitler Röhma a ďalších vysokopostavených vodcov SA osobne zatkol. Pri zatýkaní bol Röhmov zástupca Edmund Heines pristihnutý v posteli s neidentifikovaným príslušníkom SA. Goebbels neskôr využil tento fakt na propagandistické účely a ospravedlňoval čistky ako zásah proti morálnym pokleskom.
Jednotky SS následne začali zatýkať a likvidovať nepohodlné osoby po celej krajine. Popravou viacerých vedúcich činiteľov SA vo väznici Stadelheim v Mníchove bol bol poverený veliteľ jednotky osobnej stráže Leibstandarte SS Adolf Hitler Josef Dietrich. Samotný Röhm bol však ďalej zatknutý, pretože Hitler váhal s jeho popravou. Nakoniec navrhol aby mal Röhm možnosť spáchať samovraždu.
1. júla 1934 navštívili Röhma SS-Brigadeführer Theodor Eicke (neskorší veliteľ koncentračného tábora Dachau) a SS-Obersturmbannführer Michael Lippert. Podali Röhmovi pištoľ nabitú jediným nábojom a povedali mu, že má desať minút na to, aby sa zastrelil, inak to urobia za neho. Röhm sa ohradil a povedal im: „Ak mám byť zabitý, nech to urobí Adolf sám.“ Eicke a Lippert sa vrátili o desať minút do Röhmovej cely a našli ho stáť s obnaženou hruďou v geste vzdoru. Následne ho zastrelili. Za nového veliteľa Stabschefa SA bol vymenovaný Viktor Lutze.
Proti noci dlhých nožov z 30. júna až 2. júla 1934 väčšina Nemcov nijak neprotestovala. Jednotky bitkárov SA medzi väčšinou neboli populárne. Mnohí videli Hitlera ako toho, kto v krajine obnovil poriadok. Goebbelsova propaganda následne zverejnila informácie o údajnom plánovanom Röhmovom puči na zvrhnutie Hitlera.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Snyder, L., 1989: Hitler's Elite: Biographical Sketches of Nazis Who Shaped the Third Reich. New York: Hippocrene Books. ISBN 978-0-87052-738-8.
- ↑ Manvell, R., Fraenkel, H., 2010: Goebbels: His Life and Death. New York: Skyhorse Publishing. ISBN 978-1-61608-029-7.
- ↑ Gunther, J., 1940: Inside Europe. New York: Harper & Brothers.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ernst Julius Röhm
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ernst Röhm na anglickej Wikipédii.